Zloženie riešiteľského kolektívu

Mgr. Svetlana Šašerina, PhD., je zodpovednou riešiteľkou projektu. Venuje sa výskumu vzťahov jazyka a duchovnej kultúry medzi slovanským východom a západom s prihliadnutím na slovensko-východoslovanské jazykové a kultúrne kontakty (analýza cyrilských textov z jazykového, etnolingvistického a historického hľadiska na slovanskom historicko-porovnávacom základe). Vo svojom výskume sa venuje najmä cyrilským rukopisným zbierkam poučiteľných evanjelií, skúma odraz jazykovo-kultúrnych súvislostí v kontexte konfesionálneho videnia sveta. Osobitne sa venuje výskumu pôvodu jednotlivých textov legiend, rozprávaní, podobenstiev a exempiel a ich pôvod identifikuje na základe jazykovo-historického komparatívneho výskumu a textologických porovnaní. Vo svojom vedeckovýskumnom zameraní pripravila v rámci projektu APVV, v ktorom bola členkou riešiteľského tímu, na vydanie v medzinárodnej edícii Monumenta byzantino-slavica et latina Slovaciae ako šiesty zväzok dva cyrilské rukopisné texty karpatskej proveniencie. Jej vedeckovýskumná orientácia sa prejavuje v aktívnej účasti na riešení ďalších troch projektov VEGA.

V rámci projektového zámeru sa venuje analýze cyrilských rukopisných pramenných textov z hľadiska jazyka a dejín na slovanskom historicko-porovnávacom základe. Pozornosť bude potrebné venovať systematickému výskumu dvoch cyrilských rukopisov, ktoré sa pripisujú Štefanovi Hlinkovi a sú skôr známe ako dva litmanovské rukopisy. Súčasťou týchto dvoch rukopisných zbierok sú nielen liturgické texty kázní a životov svätých, ale najmä ľudové naratívy, ktoré jednoduchému človeku približujú učenie o stvorení sveta a tiež obsahujú výklady a príbehy inšpirované starozákonnými udalosťami, napr. o prorokoch. Ďalšiu skupinu predstavujú rozprávania či legendy o životoch svätcov. Špecifickými sú aj texty, ktoré opisujú nezvyčajné národy, či obsahujú rozprávanie cestopisného charakteru o novoobjavenom mieste Tibete atď. Tieto ľudové rozprávania, ako aj rozprávania z iných prameňov (napríklad z uglianskeho zborníka Kľúč - patria sem najmä prerozprávania či preklady prevzaté z Gesta Romanorum) sú dôkazom existencie živej rozprávačskej kultúry, tesne spojenej s ideou kresťanstva. Skúmané texty dobre poslúžia ako zdroj materiálu k pripravovanej antológii naratívov, ktoré v projekte tvoria hlavný výstup. Výsledkom jej výskumu je aj porovnanie textov litmanovských rukopisov so staršími aj mladšími textami slovenskej, ruskej a južnoslovanskej proveniencie, vyhľadávanie prípadných zdrojov (častí) rukopisov a prípadných novších odpisov (častí) rukopisov, ktoré poukáže na fungovanie a tradovanie jednotlivých naratívov v písomnej tradícii cyrilskej kultúry veriacich byzantsko-slovanského obradu.

Doc. PhDr. Erika Brtáňová, CSc., samostatná vedecká pracovníčka Ústavu slovenskej literatúry SAV, je autorkou a spoluautorkou vedeckých monografií, vysokoškolských učebníc, početných vedeckých štúdií a odborných článkov uverejnených v domácich a zahraničných periodikách a v zborníkoch. Venuje sa výskumu v oblasti dejín staršej slovenskej literatúry, od najstarších dôb, s presahom do 19. storočia a s dôrazom na výskum žánrovej problematiky. Objektom jej výskumného záujmu je tiež kultúra slovenských enkláv v regióne Dolnej zeme. Venuje sa textologickému výskumu a edičnej činnosti zameranej na diela staršej slovenskej literatúry. Dlhodobo spolupracuje na slavistických výskumoch a zúčastňuje sa medzinárodných slavistických zjazdov. Ako hlavná riešiteľka za Ústav slovenskej literatúry sa podieľala na projekte Centra excelentnosti SAV zriadeného v Slavistickom ústave Jána Stanislava SAV s názvom Dejiny slovenskej slavistiky 19. – 20. storočia. Postavy slovenského národného obrodenia – ich činnosť a dielo v európskom kontexte (2012-2015) - akronym CE SlovSlav. Práve projekt CE SLovSlav načrtol východiská aj pre výskum v tomto projekte financovanom v APVV. E. Brtáňová sa podieľala aj na výskume v dvoch projektoch VEGA: Slovenská, latinská a cirkevnoslovanská náboženská tvorba 15.-19. storočia (2000-2002) a Slovenská a latinská teologická a apologetická spisba 15.-18. storočia v Uhorsku (2003-2005) a prispela aj do viacerých knižných publikácií vydaných SÚJS SAV: Slovenská, latinská a cirkevnoslovanská náboženská tvorba 15.-19. storočia (2002), Sacrum et profanum. Jazykovyje, literaturnyje i entičeskije vzaimosviazi christianskoj kuľtury (2012), Jozef Ignác Bajza v kultúrnom a literárnom kontexte (2013, 2016), Historický význam a odkaz diela osobností slovenského národného obrodenia (2014), Ján Stanislav a slovenská slavistiky (2016). V danom projekte sa sústredí na výskum mytologických prvkov, ktoré determinovali a kreovali tvorbu kultúrnej identity, na špecifiká súvisiacich transformačných procesov, na reflexiu mýtických archetypálnych (prapôvodných) obrazov systému – spravodlivosti – práva – poriadku v literárnych prácach 19. storočia, ktoré evidentne vychádzajú zo skorších písomných pamiatok a ústnej tradície. Pôjde o osvetlenie textov „zo slovanského a porovnávajúceho stanoviska“, o hľadanie „koreňov nepopierateľne mocných slavizmov 19. storočia“ v intenciách slavistického výskumu R. Brtáňa. Výskum zohľadní tiež kontinuitný a postupný prerod kultúrnych hodnôt i kultúrnych znakových (semiotických) fenoménov pod vplyvom kresťanstva. Inšpirovať sa bude metodikou dvoch subdisciplín literárnej komparatistiky – tematológie a imagológie. To znamená, že bude sledovať funkčné uplatňovanie tém longue durés, tzv. večných tém a obrazov a porovnávať ich s kultúrnymi schémami, ktoré sa v textoch zrkadlia, a to s dôrazom na slovanskú kultúrnu oblasť. Ďalšou metodickou oporou bude „kultúra spomínania“ reliogionistu J. Assmana, ktorý poukazuje na špecifiká skripturálnej kultúry a jej vzťah k oralite. Objektom detailných analýz budú predovšetkým literárne práce Ľudovíta Žella (Pád Miliducha, 1843), Samuela Godru (Epigramy čili Nápisy pro každého Slovana, 1857-1858), Bohuša Nosáka Nezabudova (Kamzík a i., 18-73), ktoré tvoria jednu z „nedocenených kapitol slovenských literárnych dejín“ (Š. Krčméry). Doposiaľ teda neboli preskúmané ani z hľadiska ich tematického zamerania na slovanskú minulosť (mytológia, kmene, panovníci) a slovanskú jednotu, ani z hľadiska konceptu pravdy, spravodlivosti a práva. Heuristický výskum v pamäťových inštitúciách však môže priniesť ďalšie relevantné naratívne pramene.

Doc. PaedDr. Šimon Marinčák, PhD., sa v rámci projektu venuje výskumu mýtopoetických tradícií v naratívnych prameňoch predkresťanských a kresťanských kultúr slovanskej proveniencie. Výhodou tohto nového spoluriešiteľa projektu je skutočnosť, že sa odborne orientuje v slovanskej duchovnokultúrnej a religionistickej problematike, bez ktorej je výskum takýchto naratívov nemožný. Docent Š. Marinčák sa venuje byzantskej liturgickej i širšej bohoslužobnej, konfesionálnej a kultúrno-religióznej tradícii v slovanskom prostredí s presahmi tejto tradície v neslovanskom kontexte. Sústreďuje sa aj na výskum hudobno-kultúrnych prameňov a pamiatok vrátane ich textovej výstavby od prvých storočí. Jeho úlohou v tíme bude uskutočňovať výskum naratívnych prameňov liturgicko-právnej povahy z hľadiska výskumu práva a spravodlivosti vo vzťahoch dvoch konfesionálnych tradícii byzantskej a latinskej. Ako spoluriešiteľ sa sústredí na otázky súvisiace s demytologizáciou výkladov tradovanej pamäti v dejinách mukačevskej cirkvi v novoveku spätej s kultom svätých a svätých predmetov, najmä ikon, a tento výskum rozšíri aj o problematiku naratívnych prameňov náboženských entít. Práve tieto naratívy a výklady neraz získali formu príbehov o nadprirodzených intervenciách, ktoré sa postupne stali súčasťou legiend súvisiacich s kultom zázračných náboženských predmetov a púťami na miesta s nimi spojené. Spomenuté naratívy v sebe obsahujú aj povedomie práva, spravodlivosti a etickej interpelácie na poslucháča/ čitateľa – je možné analyzovať to na základe ich systematického bádania.

Prof. ThDr. PhDr. Peter Zubko, PhD., je autorom vedeckých a odborných monografií, vysokoškolskej učebnice a vedeckých či odborných štúdií a článkov v domácich a zahraničných periodikách a zborníkoch. V rokoch 2007-2008 realizoval prednáškový pobyt na Karlovej univerzite v Prahe a v roku 2007 aj prednáškový pobyt na Jihočeskej univerzite v Českých Budějoviciach. Prednáša na Univerzite sv. Cyrila a Metoda a od roku 2011 pôsobí v Slavistickom ústave Jána Stanislava SAV. Sústreďuje sa na okruh venovaný výskumu slovenského kultúrno-historického a religiózneho priestoru v interakciách národných a európskych hodnôt, predovšetkým na výskum vzťahov latinskej a byzantskej kultúrno-religióznej tradície na Slovensku a v stredoeurópskom priestore, analyzuje historické texty súvisiace s prelínaním byzantskej a latinskej kultúrnoobradovej tradície z kultúrno-historického, religiózneho a teologického hľadiska. Spolupracuje na vedeckovýskumných projektoch súvisiacich s vydávaním medzinárodnej vedeckej edície Monumenta byzantino-slavica et latina Slovaciae. V rámci projektového zámeru sa venuje výskumu kánonických vizitácií, v ktorých je pravidelne hodnotený morálny život veriacich vo farnostiach, ich vzťah k farárovi, dokonca aj isté povery. Úplne podrobne je možné definovať prostredie východných kresťanov (Pseudozonar, latinské pramene o uniatoch, kánonické vizitácie), teda lokalít vzniknutých na valašskom práve, kde skúma fenomény morálky, ktorej chápanie a funkcie boli v niektorých smeroch celkom odlišné od západného prostredia, myslenia, náboženstva, západnej spirituality a kultúry. Riešiteľ sa zaoberá i výskumom umeleckých diel (stredoveké fresky, tabuľové maľby a sochy), ktoré priamo narážajú na niektoré mýty, legendy, predstavy (niektoré z nich boli rozšírené globálnejšie a cirkev ich zakázala, napríklad obrazy praslovanských božstiev ako Triglav, respektíve zobrazenie pôvodu Krista a sv. Anny, Trojica ako traja muži), ktoré by si zaslúžili pozornosť, pretože išlo o širšie európske dobové pohľady na skutočnosti, ktoré bolo treba umelecky/výtvarne stvárniť. Tieto pamiatky sa v slovenskej historiografii dosiaľ neanalyzovali. Existujú „národné“ symboly a s nimi spojené mýty, doposiaľ však nebol urobený žiadny súhrnný katalóg takých predstáv napríklad v slovenskej obrodeneckej literatúre. V rámci daného projektového zámeru riešiteľ ponúkne teologický pohľad na vybrané diela (s dôrazom na pramennú bázu z 18. st.) a poukáže na ich vplyv pri kreovaní kultúrnej identity a pamäti Slovákov v širšom slovanskom/európskom kontexte.

Prof. PhDr. Peter Žeňuch, DrSc., sa dlhodobo a systematicky venuje výskumu cyrilských písomností, rukopisov i starých tlačí. Skúma používanie ľudového, oficiálneho i sakrálneho jazyka v písanej i hovorenej forme ako identifikátora etnickej a konfesionálnej príslušnosti. Svoje výskumy sústreďuje na pomedzie jazykovo-kultúrnych a religióznych konglomerátov Slavia latina a Slavia byzantina. Osobitný význam prikladá výskumu jazyka a kultúry, cirkevnej slovančine a jej vplyvu na ľudový jazyk v byzantsko-slovanskom prostredí na Slovensku i v karpatskom regióne. Realizoval terénne a archívne výskumy, ktoré priniesli dôležité výsledky najmä v oblasti výskumu starších dejín slovenského jazyka a kultúry a vzťahu k byzantsko-slovanskému jazykovému a kultúrnemu prostrediu; podarilo sa mu zozbierať a zdigitalizovať vyše 300 rukopisov a starých tlačí z prostredia východného Slovenska v cirkevnoslovanskom, slovenskom i latinskom jazyku, ktoré ostávali nepovšimnuté, ba neraz i úplne neznáme. Tento korpus materiálov systematicky spracúva a sprístupňuje slovenskej i medzinárodnej vedeckej obci i širšej verejnosti. Z tohto korpusu pamiatok vychádzajú vedecké štúdie, monografické publikácie, vedecké i popularizačné prednášky a výstupy, v ktorých sa interdisciplinárna problematika neobmedzuje len na oblasť slavistiky a dejín slovenského jazyka a kultúry, ale presahuje najmä do oblasti kulturológie, etnológie a historiografie. Publikované štúdie a vedecké knižné práce ta poukazujú najmä na skutočnosť, že cyriliku a liturgickú cirkevnú slovančinu používanú v prostredí byzantskej tradície a kultúry na Slovensku nemožno pokladať za jediné kritérium, podľa ktorého sa dá od najstarších čias spoľahlivo určiť kultúrna, jazyková alebo etnická príslušnosť jej používateľov. Liturgický jazyk svedčí iba o príslušnosti k obradu a zachovávaní liturgickej tradície. Cyrilská a cirkevnoslovanská duchovno-kultúrna tradícia tvorí neoddeliteľnú súčasť kultúrnej identity Slovenska. Bol riešiteľom i zodpovedným riešiteľom viacerých domácich i zahraničných vedeckých projektov (APVV, Horizont 2020 – ERA-NET, VEGA a projektu podporeného nadáciou Alexander von Humboldt Stiftung a ďalšie). V rámci projektového zámeru sa riešiteľ bude venovať výskumu žánrovo i tematicky pestrých zborníkov výkladov a ponaučení ovplyvnených miestnym jazykom, nárečím, pričom bude sledovať aj jazykovú i vzdelanostnú úroveň autorov a pisárov. Na tomto mieste možno ako príklad uviesť cyrilský rukopisný zborník textov známy ako poučiteľné evanjelium z Ladomirovej zo 17. storočia, ktorý spolu s ďalšími rukopisnými prameňmi predstavuje ucelený súbor naratívov zapísaných v rámci textov jednotlivých výkladov ako exemplá alebo príklady. Okrem toho za pozornosť stojí i Dubjakov rukopis, Pakostovský rukopis, Bukovského rukopis, Laborecký rukopis a cyrilská rukopisná kniha výkladov od kňaza Ihnatija z polovice 17. storočia, Rakošinský zborník zo 17. storočia, výklady od Klimenta Bukovského z 18. storočia, ponaučenia a príklady v rukopisnej knihe z Pakostova zo začiatku 18. storočia, v dvoch litmanovských rukopisoch z 18. storočia, cyrilský rukopis výkladov z laboreckého vicearchidiakonátu z prelomu 17. a 18. storočia a mnohé ďalšie. Z jazykovo-kultúrneho hľadiska sú najzaujímavejšie aspekty vzťahu naratívnej tradície k textom anonymnej prózy zapísanej v rozličných rukopisných zbierkach či v rozličných zborníkoch čítaní pre široké vrstvy ľudu i pre vzdelanejšie vrstvy spoločnosti, ktoré sa v byzantsko-slovanskom prostredí nazývajú poučiteľné evanjeliá s výkladmi a prekladmi liturgických perikop biblických textov. Takéto žánrovo i tematicky pestré zborníky obsahujú množstvo rozprávaní s príbehmi, ktorých sujety vychádzajú z cirkevného i svetského prostredia. Zvyčajne ide o odpisy zo starších predlôh, alebo sú to štylizácie a preklady textov z latinských originálov, prerozprávania rozličných exempiel, legiend s historických obsahom, bájok, povestí, kroník, gest i rozličných ďalších didaktických či didaktizujúcich prozaických útvarov, ktoré boli v ľudovom prostredí dobre známe a neustále sa prispôsobovali vždy novým podmienkam. Pomocou týchto rozprávaní, príbehov, výrokov, myšlienok vysvetľovali, vykladali základné životné pravdy a skúsenosti. Často čerpali z domácej, antickej i stredovekej náboženskej, historickej, mravoučnej i zábavnej literatúry, z diel o prírode, ľudových rozprávok i vlastných zážitkov alebo rozpomienok. Nemalú úlohu pri tom zohrávali tzv. módne trháky, ktoré boli rozšírené po celom západnom i východnom kultúrnom a religióznom prostredí. Patrili k nim rozličné gestá, kroniky i povesti zapisované do podoby prozaických i veršovaných útvarov, v ktorých dominoval naračný princíp a ponaučenie. Ponaučenia inšpirované evanjeliovými perikopami slúžili pri vykladaní Biblie, pri štúdiu dejín cirkvi i pri príprave kázní. Boli vhodným prostriedkom pri vzdelávaní jednoduchých veriacich najmä vo vzdelávacích krúžkoch a nedeľných školách. Rukopisné zborníky popri výkladoch a ponaučeniach obsahovali aj texty o živote svätých, poučenia od otcov cirkvi i rozličné legendické, historické i ďalšie ľudové rozprávania. Existencia takejto tvorby svedčí o intenzívnom kultúrnom i spoločenskom rozvoji miestneho spoločenstva. Hoci takéto zborníky textov vznikali spravidla ako kompiláty z viacerých predlôh, neraz poskytujú obraz o kvalite i rozsahu miestnej písomnej kultúry, tradície a praxe. Špecifickú skupinu takýchto rukopisných pamiatok tvoria výklady inšpirované apokryfnými rozprávaniami, legendami a povesťami. Rukopisné zborníky kázní, rozličných výkladov a rozprávaní prispievali k šíreniu a popularizácii biblických, apokryfných i legendických sujetov. Autori výkladov a mravoučných poučení svoje výklady argumentačne podopreli aj ďalšími didaktizujúcimi príbehmi, povesťami, anekdotami, poviedkami, gestami, exemplami i ďalšími útvarmi, ktoré boli v ľudovom prostredí pomerne rozšírené a dobre akceptovateľné. Formou príbehov a rozprávaní vysvetľovali základné kresťanské pravdy, a tak prispievali k formovaniu identity členov konkrétnej kultúrnej komunity na sledovanom území. Z vyššie vymenovaných zborníkov textov je možné vybrať relevantné príklady naratívov, ktoré sa šírili v ľudovom prostredí, a predstavujú tak jedinečnú zložku postupne formovanej, funkčne inovovanej, duchovnej kresťanskej tradície.

Doc. Mgr. Katarína Žeňuchová, PhD. sa venuje výskumu ľudovej prozaickej tvorby v karpatskom priestore s osobitným zreteľom na oblasť východného Slovenska a Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Zameriava sa na historicko-porovnávací jazykový a folkloristický výskum zbierok ľudovej prozaickej tvorby, ktoré vznikali na prelome 19. a 20. storočia ako výsledok dialektologických výskumov domácich aj zahraničných bádateľov (Cambel, Houdek, Mišík, Hnaťuk, Sreznevskij, Holovackyj, Broch, Paňkevyč a ďalší bádatelia). V roku 2006 – 2008 bola vedúcou grantového projektu VEGA Ľudová prozaická tvorba na východnom Slovensku v období konštituovania profesionálnych vedeckých disciplín – národopisu, jazykovedy, historiografie a literárnej vedy; v rokoch 2009 – 2012 viedla grantový projekt K prameňom slovenskej ľudovej prózy – rukopisná zbierka Samuela Cambela. Od roku 2013 vedie grantový projekt VEGA Ľudová próza v cyrilských rukopisných zborníkoch 18.-19. storočia a spolupracuje na riešení ďalších domácich i medzinárodných výskumných projektov. Je členkou medzinárodnej komisie pre slovanský folklór pri Medzinárodnom komitéte slavistov, členkou redakčnej rady a výkonnou redaktorkou bulletinu tejto komisie s názvom Slavistická folkloristika a od roku 2008 aj členkou Národopisnej spoločnosti Slovenska pri SAV. V rámci daného projektového zámeru riešiteľka na základe pramenných folklórnych naratívnych textov, ktoré obsahujú zväčša dialektologické zbierky slovenských a zahraničných bádateľov (S. Cambel, V. Hnaťuk, I. I. Sreznevský, V. Holovacký, O. Broch, I. Paňkevyč; práce uverejnené v Zborníku muzeálnej slovenskej spoločnosti), sleduje mytologické aspekty (mytémy), démonologickú lexiku a kultúrnu symboliku či axiologické aspekty, ktoré sa podieľali na formovaní kultúrnej a jazykovej identity obyvateľstva v kultúrnom priestore dnešného Slovenska. Popri týchto prameňoch sústreďuje pozornosť aj na bázu dosiaľ dôsledne nespracovaných rukopisných textov, ktoré sa nachádzajú v Literárnom archíve SNK v Martine. Ide o ojedinelé zápisy naratívov pochádzajúcich od rozličných autorov z rozličných regiónov Slovenska. Ide napr. o rukopisné práce Ľudovíta Riznera (príslovia, porekadlá, rozprávania, slovníkový materiál, obyčaje, povery), Jána Fedáka, Júliusa Banáryho, F. Šujanského, M. Dindoša a iných zberateľov. Tak sa podarí systematizovať doteraz nedostupné a vzácne archívne pramene, ktoré poslúžia domácim i zahraničným bádateľom na ďalšie spracovanie a interpretáciu. Ide o viacaspektový výskum folklórnych naratívov na pomedzí jazykovedy, semaziológie, dialektológie, folkloristiky a etnografie, keďže text predstavuje jednotu verbálneho, slovesného materiálu s každodenným životom človeka a spoločnosti. V rámci projektového zámeru riešiteľka pripraví na vydanie Riznerov slovník. Ukážky slovníka vyšli v Slovenských pohľadoch r. 1908 a 1910. V roku 1896 dokončil Ľudovít Rizner (prepis druhej verzie je z roku 1913) rozsiahly nárečový slovník – Dialektický slovník bošácky. Ľudovít Rizner pri svojich široko koncipovaných národopisných výskumoch situovaných zväčša v Bošáckej doline získal množstvo materiálu z pomerne malej oblasti západoslovenských dolnotrenčianskych nárečí. Autor pripravil dve verzie slovníka – prvá je z roku 1896 (726 strán), druhá rozšírená verzia pochádza z roku 1913 (949 strán) a mala prostredníctvom Františka Pastrnka vyjsť v Českej akadémii vied. Dielo Ľudovíta Riznera napokon nevyšlo ani v jednom slovenskom či českom vydavateľstve. Materiál však poskytuje bohatý základ pre etnolingvistický výskum k téme projektu. Práve prostredníctvom Ľ. Riznerom zozbieraného materiálu možno vďaka jednotlivým lexémam podať celkový obraz o každodennom živote človeka v skúmanej oblasti a o jeho vzťahu k najstarším vrstvám duchovnej kultúry. Pri lexémach, ktoré sú spojené napríklad s magickými obradmi, ľudovým liečením, poverami a pod., dopĺňa i širšie kontexty, pripája zariekacie formuly, frazémy, ale aj folklórne rozprávania. Materiálovým zdrojom etnolingvistických výskumov sú nielen čisto lingvistické údaje, ale aj mimolingvistické aspekty. Riznerove slovníky možno preto pokladať za bohatý a doposiaľ takto nevyužitý prameň pre etnolingvistický výskum, ktorý sa týmto spôsobom nielen edične spracuje a sprístupní verejnosti, ale poslúži aj ako východisko pri interpretácii a reinterpretácii motívov a symbolov súvisiacich s témou projektu.

Ing. Lýdia Rummelová a Martin Žeňuch sú technickí pracovníci projektu. Zabezpečujú technické, organizačné a administratívne aktivity, ktoré súvisia s riadnou činnosťou projektu APVV.
 

Posledná úprava webu: 31.1.2022